Zrkadlenie

Blog o mojom životnom štýle

Zaujímavý článok

alebo  Zavárate? Berte kýble a hajde na dovolenku!

Moje internetové kontakty už vedia, že nemám veľkú radosť, keď mi spamujú mailovú schránku. Som rada, že som ich od toho odučila a že mi mail s nejakou prílohou príde už len ojedinele. Dnes mi také prišli dva. Jeden s receptami, ktoré mi už poslali asi traja predtým, no prišla mi aj pošta, ktorá mala v záhlaví napísané – Zaujímavý článok. Článok je naozaj zaujímavý, aj keď je jeho obsah smutný. No je to, bohužiaľ, tak. Ja síce do okolitých krajín na nákupy nechodím, ale mnohí áno a tvrdia, že tam nakupujú oveľa výhodnejšie ako u nás. Už dlho som tu nepublikovala veci, ktoré mi prišli mailom, ale dnes to urobím.

Do sprievodného mailu mi odosielateľka nenapísala nič, takže som nevedela meno toho, koho text čítam. Dozvedela som sa ho až na konci. Tam stálo meno Veronika Šikulová. Hneď mi bolo jasné, že takým super ľahkým štýlom môže písať len dcéra spisovateľa a tiež aj ona spisovateľka. Spisovateľské gény podedila.  Od jej otca Vincenta som niečo čítala, od nej doteraz nič. Ak sú aj jej knihy písané tak dobre, ako je tento článok, určite si nejakú zaobstarám.

Potom som už len dala do vyhľadávača úryvok z textu a našla som aj stránku, z ktorej bol text skopírovaný. Preto apelujem na vás, ktorí mi občas chcete poslať niečo zaujímavé, nekopírujte celé texty a obrázky, mne stačí link, kde sa tá zaujímavá vec nachádza. A samozrejme, k linku aspoň jedno – dve slová, aby som si bola istá, že odosieľateľom  ste naozaj vy a nie niekto, kto sa za vás iba vydáva.

Tak a teraz už ten zaujímavý text:

Pred týždňom nás Modrania volali na „pracovný výlet“ do Rakúska. Vraj na nákupy.

Keď som pre dvoma dňami stretla susedku, pýtala som sa jej, ako sa im výletovalo a čo kúpili. Boli  toť v Hainburgu v Hoferi a kúpili „všetko, no všecičko“ : pracie prášky, maslo,mäso, v čokoládovni čokoládu, ale šli najmä „na uhorky“.

V Rakúsku stojí kilo uhoriek nakladačiek 40 centov, u nás 1, 50, niekde až dve eurá. Prišli na trh a trh bol plný Sloveniek s „kýbľami“, kupovali uhorky, kôpor, ba aj chren, neuveriteľné ceny, takmer za facku. Už to tam vraj poznajú, na jar tam chodili nakupovať jahody. „Ľudia sú tam milí, poznajú nás, vedia, že kupujeme veľa, nenaťahujeme sa, šak vieš, „Veronka, u nás na Slovensku ženičky vždy zavárali.“ Jej sa neušlo, Modrania sa zatárali v čokoládovni, na odbyt šli najmä varové čokolády, na pečenie, maškrty nekupovali, jej muž pri telke schrúme aj tú varovú čokoládu ako jahodu. O pár dní idú na výlet do Maďarska, tam sa vraj oplatia nakupovať potraviny a na jeseň do Poľska, tam je lacné všetko, len si treba dať pozor.

Vypočula som si. I poletujeme, i sníme, pomyslela, ale kým som prišla domov, vzkypela vo mne žlč. Čo to s nami urobili títo slovenskí nenažranci, že namiesto dovoleniek a exotických destinácií, či výletov za kultúrou, musia naši ľudia cestovať s vedrami po Európe, aby si zavarili zasrané rakúske jahody či uhorky, kúpili maslo či lacnejší prášok na pranie? Čo to s nami urobili, že ceny v našich veľkých obchodných reťazcoch aj malých obchodíkoch sú také, že sa im oplatí zaplatiť cestovný lístok a horúčavách brúsiť s cestovnými taškami na kolieskach a vedrami po obchodoch v cudzine a nakupovať lacné potraviny? Prečo na trhu v Pezinku, kde okrem domácich predávajú aj gazdovia z južného Slovenska stoja uhorky trikrát toľko ako o pár kilometrov ďalej? Uhorka predsa nie je orchidea, nevyžaduje špeciálnu starostlivosť, len vodu, tej teraz mali dosť, a priväzovať. Človek ich, ak je dobrý uhorkový rok (je!), potom len oberá a ak zavarí, rozdáva po susedoch.
Ja mám uhorky, jahody aj ríbezle v erbe, chodievali sme ich s babičku predávať na trh, zavárali stopäťdesiat pohárov ročne a rozdávali kde komu, viem o nich všetko!
Dotrepali sme sa s mamou do modranskej Billy, kúpili sme chladené kura. Mohli sme ho kúpiť aj v Lídli, ale vraj Billa je lepšia a čistejšia, povedala mama. Tak čistejšia Billa. Po príchode z Ameriky sa akosi neviem vmestiť do kože a zorientovať. Doma sme ho rozbalili, kura nemalo prsia a z kostí odpadávalo mäso. Bolo hnilé, pokazené, smrdelo, ani našu retrívericu, ktorá nepohrdne inými „maškrtami“ ako pokazené mäso, tie radšej nemenujem, sme na to nešťastné kura nenalákali.

Na trhoch je zakázané predávať mäso. Mám tam však babky, kamošky v starosvetských sukniach, čo mi prinesú domácu sliepku na polievku, kura alebo zajaca, pred vinobraním aj hus alebo kačku a ešte mi ku nej narobia lokší. Treba sa len dohodnúť a potom vám ju vytiahne spod sukne. Kačka má obyčajne veľkú pečienku, plný hrvoľ kukurice. Prečo takáto hydina smrdí predpisom európskej únie viac ako smradľavé kura z Billy? Babka sa s kačkou zhovárala od káčatka, kŕmila ju mladou žihľavou, nakoniec štopala kukuricou a možno jej zovrelo žalúdok, keď ju musela odexpedovať na trh hore brkami.

Smrdí to tu tými smradľavými potravinami. Zo Slovákov sa stali žobráci kočujúci po Európe s vedrami, a tým čo idú na dovolenku do poslednej chvíle hrozí, že cestovka skrachuje, a pôjdú do pr…e, v horšom prípade odcestujú niekde na letisko alebo ich ubytujú v priestoroch, ktoré katalóg radšej nezverejnil. Odstúpiť od výletu, znamená stornopoplatky, nastavené tak vysoko, že zaplatíte dovolenku tým, ktorých nalákajú za vás na last minute!

Sledovať správy znamená motať sa v akýchsi slovných kalkoch, človeku zostáva smutno a smutnejšie, počká si na šport a tam zaskočený tuposťou slovenských olympijských komentátorov už stráca silu aj glanc, tú stratíme o chvíľu všetci, a radšej telku vypína. Komerčná nekomerčná, spárená s rozhlasom či odkázaná sama na seba, všade kvitne sprostota. Národ sa zabáva, zabáva a zabáva. Kedysi Vladimír Mináč napísal, že sa tu uzabávame k smrti. Ak neskapeme hladom!
Všade okolo nás ľudia žijú čistejšie a asi aj slušnejšie. U nás sú platy nízke, postaviť sa proti tomu znamená vydierať štát, a tak so začudovaním a príslovečnou slovenskou pokorou berú Slovenky, staré ženičky, naše mamy a staré mamy, tie s ktorými sa tu akosi prestalo počítať, „kýble“, a mašírujú ako kedysi slovenskí chlapi za robotou, po Európe, aby si mohli nazavárať a čakať svoj mančaft pri nedeľnom stole s čokoládovou tortou, jahodovým posúchom, uhorkovým šalátom a rezňom…
Chodíme oblečení na hanbu sveta, nakupujeme u Vietnamcov, Číňanov a sekondhendoch to, čo bohaté Európanky vyrazili, zavárame rakúske uhorky, jeme maďarské maslo, kupujeme poľské potraviny, cukor, soľ, oblečenie…
Ak stretnete niekde v cudzine medzi japonskými turistkami s fotoaparátmi a rúškami na nosoch (Európa im tuším smrdí, nie?) skupinky unavených žien s opuchnutými nohami a vŕzgajúcimi kýbľami či taškami na kolieskach, prihovorte sa im, ak sa nehanbíte, to sú naši, možno aj vaše, naše, či moje príbuzné, prepadli Európu tak po svojom, kupujú potraviny, aby mohli lacnejšie variť a odložiť si peniaze trebárs na lieky.

Rozhorčená mama na trhu hovorí predavačke, ktorá predáva jednu vinohradnícku rajčinu za dve eurá, že nehanbíte sa? Ona sa očividne nehanbí, nakloní sa a povie: „Ber, alebo ťahaj do pi..! Medzitým ja skrývam do koša domácu sliepku na polievku a pýtam kôpor, ktorý mi tetuška strká zadarmo. Keď sa jej opýtam, prečo nechce peniaze, bezzubo sa rozosmeje: „Dušinka, šak to je len koper, čo mi rástel na srdci?! 

Tí hore by sa mali zamyslieť, prečo to tak je.

Reklamy

9 responses to “Zaujímavý článok

  1. Jarka 9. septembra 2012 o 20:46

    Tím, že máme k hranicím dost daleko, tak v cizině nenakupujeme a ani z okolí neznám nikoho, komu by se to vyplatilo. Možná se tento problém týká jen příhraničních oblastí. Takže vlastně nevím, jak na toto zareagovat, ale přiznám se, že mě ten článek dost překvapil, myslela jsem, že je na tom Slovensko ekonomicky lépe, než my. Máte euro a vaše hospodářství aspoň o trochu roste, my se stále jen propadáme. 😦

  2. Daniela 9. septembra 2012 o 21:00

    To, o čom sa v článku píše, je rovnaké aj u vás v Čechách. Nielenže sledujem vašu televíziu, čítam vašu tlač, ale aj na mnohých blogoch som sa dozvedela, že tiež chodíte nakupovať do Nemecka, Poľska, Rakúska. Že sme chodili za predošlého režimu nakupovať módne veci do Maďarska, detské veci do NDR, to si pamätáme všetci. Ale že budeme teraz chodiť kupovať lacnejší tovar do Rakúska, kde je priemerná mzda na hony vzdialená od tej našej? Pozri si celkom čerstvé video: http://tivi.azet.sk/video/1382515/sialenstvo-na-cerpacke-v-rakusku-slovaci-stali-hodiny-v-radoch.html

  3. Isia 9. septembra 2012 o 22:23

    Jarka,
    ja bývam na hranici s vašou republikou. Osobne s tým skúsenosti nemám, ale viem, že ľudia od nás chodievajú bežne nakupovať smer – Vsetín, Zlín. Dokonca ich zopár dochádza za prácou na Moravu, lebo sa im to vyplatí viac, ako pracovať v meste a štáte, v ktorom žijú.

  4. Daniela 9. septembra 2012 o 22:29

    Ten článok som tu uviedla celý preto, lebo som dlhým pozorovaním zistila, že len málokto klikne na odkazy, pod ktoré dávam linky na iné články. Použila som ho preto, lebo to štve aj mňa. Len by som o tom nevedela napísať toľko podrobností, lebo nepatrím k tým, čo chodia do Hainburgu nakupovať, ani sa s takými ľuďmi veľmi nestýkam. Ale nedávno som sa trošku prekárala s jednou mojou priateľkou, ktorá si to tu možno tiež prečíta. Tvrdila som jej, že by som nikdy nechodila kupovať chlieb do Rakúska, keď lepší chlieb ako máme my, v Rakúsku nekúpi 🙂

  5. Isia 9. septembra 2012 o 22:49

    Čím to je, že si všetci milujeme ten svoj “rodný” chlieb a nevymenili by sme ho za nič na svete? 🙂

  6. Daniela 10. septembra 2012 o 6:45

    …a ešte haly, do ktorých chodia ľudia skladať autá alebo televízory… a keď zahraničný investor má začať platiť dane, tak stroje presťahuje a ide ďalej. Tie paradajky asi myslela autorka článku za kilo, pretože som si ich tiež chcela nedávno kúpiť na Miletičke, ale potom som si povedala, že takú cenu za rajčiny vo vrcholnej sezóne nedám. Článok je písaný trošku nadnesene,je to fejtón.

  7. Daniela 10. septembra 2012 o 7:00

    U mňa je to tým, že chlieb mám rada, aj keď jeho konzumáciu som v posledných rokoch dosť obmedzila a mala som možnosť ho jesť vo viacerých krajinách. Na ten náš ale nikto nemá 🙂 Aby som nekrivdila, tak dobrý chlieb som jedla aj v Maďarsku (tam mi chutil konkrétne chlieb z Bezenye, ktorý predávajú k jedlám v jednej reštaurácii v Rajke) a jedla som aj vynikajúce chleby z maličkej pekárne v cyperskej Nikózii, ktoré boli ochutené paradajkami, olivami, či orechami. No ten slovenský je len predsa najlepší 🙂

  8. Jarka 10. septembra 2012 o 9:13

    Nó, tak tak to video mluví za vše!!

  9. Isia 12. septembra 2012 o 17:25

    Ja som nejaký ten rok žila v severných čechách a náš chlebík mi veľmi chýbal. Priatelia, ktorí sa v danom meste narodili nedokázali pochopiť, prečo mi nechutí ten ich chlieb, veď je predsa najlepší na svete. Ono to asi bude podobne, ako s vianočnou kapustnicou. Tiež sa v každej rodine varí tá najlepšia. 🙂

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: