Zrkadlenie

Blog o mojom životnom štýle

Straty a nálezy

Každý z nás už určite niečo stratil. Od rôznych lístkov, na ktoré sme si zapísali dôležité veci, cez dáždniky, šperky (tých zlatých som už stratila neúrekom) až k peniazom, či peňaženkám. Občas sa ale každému stane opačný prípad, že nájdeme stratenú vec. Mne sa tak stalo v posledných rokoch viackrát. Spomenula som si na to práve včera, keď som písala článok o zabudnutej kytici pred Lidlom.

Bola som na jednej z mojich návštev Viedne, ktorou ma doprevádzal jeden môj známy z Rakúska. Práve sme obdivovali krásy námestia s názvom Karlsplatz. Ja som samozrejme všetko fotila. Keď som obdivovala stavbu kostola Karlskirche na jednej strane námestia, fotila som aj jazierko s vodou, ktoré bolo pred kostolom. Všimla som si, že na druhej strane tohto jazierka išla po chodníku menšia skupinka dievčat, už z diaľky bolo poznať, že sú z Ázie. Pomaly sme obchádzali jazierko až sme prišli k miestu, kadiaľ len pred chvíľou prechádzali spomínané dievčatá. Mne padol zrak na zem a uvidela som tam ležať peňaženku. Pritom bolo v okolí dosť ľudí, ktorí posedávali na blízkych lavičkách a nikto si tú  peňaženku dovtedy nevšimol. Zodvihla som ju, obzerala som sa tým smerom, ktorým  dievčatá išli, či ich neuvidím. Ale celkom sa stratili z dohľadu. Pravdepodobne išli do blízkeho podchodu. Letmo som nazrela do peňaženky, ktorej obsah bol poriadne bohatý. Boli v nej bankovky rôznych mien a keďže tam boli aj japonské jeny, predpokladám, že tie dievčatá boli Japonky. Bolo mi ľúto tej, ktorá peňaženku stratila. Dokázala som sa vžiť do jej kože. Stratiť niekde na dovolenke peňaženku so všetkými peniazmi a platobnými kartami nie je nič závideniahodné. Rozhodla som sa, že pôjdem s peňaženkou na políciu.Vošli sme teda do pochodu, v ktorom sme podľa môjho spoločníka mali nájsť aj policajnú služobnú miestnosť. Aj tak bolo. Boli v nej dvaja mladí policajti. Peňaženku sme tam odovzdali bez toho, aby ich zaujímali nejaké podrobnosti.  Nechceli naše meno, miesto, kde sa peňaženka našla. Jednoducho ju vzali a to bolo všetko. Dodnes z toho nemám dobrý pocit.

Na rozdiel od tejto, mám skúsenosť aj zo Slovenska, konkrétne z Bratislavy. Pri jednom návrate domov z fotoprechádzky som si chcela odfotiť kvitnúci ker,  ktorý rastie hneď vedľa parkoviska pri našom dome. Vtedy mi padol zrak na batoh, ktorý bol pohodený v burine kúsok od toho rozkvitnutého kra. Bol otvorený, trčala z neho ďalšia igelitová taška s nejakým oblečením a vedľa neho bola pohodená peňaženka. Tú som zodvihla a pozrela som sa do nej. Boli v nej rôzne preukazy, ale žiadne peniaze. Na jednom preukaze bola fotografia a z nej bolo jasné, že nájdené veci patria nejakému Aziatovi. Ani som si tie doklady nepozrela dôkladnejšie, lebo som sa vtedy niekde ponáhľala. V tej chvíli práve prichádzal domov z práce aj môj syn, on bol ten, ktorý nález nahlásil na polícii. Hliadka prišla na miesto, batoh vzali a syna potom neskôr predvolali aj na spísanie zápisnice. Medzitým mali zistené meno mladej ženy (nie muža, ako sa mne z letmého pohľadu na fotku zdalo), ktorej batoh patril. Ten ale ona sama nestratila, bol jej odcudzený.

Sú prípady, keď nejde o nejaké cenné veci, ktoré nájdem, no i tak mi je smutno, keď si pomyslím na toho človeka, ktorý vec stratil. V prípadoch, ktoré spomeniem išlo o človiečikov. Už dvakrát som našla detskú topánočku. Vždy počas bicyklovania. Zakaždým som dala nájdenú topánku na dobre viditeľné miesto a dúfala som, že si ju tam ten, kto ju stratil, nájde. Dokonca sa mi raz podarilo osobu, ktorej dieťa topánočku stratilo, aj osloviť.  Keď išli oproti mne dva mladé ženy, ktoré za svojimi bicyklami ťahali detské prívesy, oslovila som ich, či náhodou nestratili topánku. Jedno dieťa z tých dvoch bolo práve to, ktorému topánočka chýbala. Jedna z matiek sa ma len spýtala, že kde som ju videla a keď som jej povedala kde a že som topánku vyložila na viditeľné miesto na zvodidlách, bez slovíčka “ďakujem” odbicyklovala ďalej.

Chcela by som vedieť, aký pocit by ste mali vy v tom prípade z Viedne. Našli ste tiež niekedy peňaženku s veľkým obnosom peňazí alebo  niečo cenné? Čo ste urobili s nájdenou vecou?

Reklamy

5 responses to “Straty a nálezy

  1. Vendy 26. augusta 2012 o 13:04

    Zachovala bych se dvěma způsoby. Pokud bych viděla člověka, který peněženku ztratil, běžela bych za ním a peněženku mu dala. Pokud by mi mizel někde v dáli, snažila bych se ho dostihnout. Pokud by v peněžence byl nějaký doklad, podle kterého by se dal majitel dohledat, napsala bych mu na adresu, která by byla v dokladě.
    Ale pokud bych našla peněženku a majitel nikde, nechala bych si ji, na policii bych ji nedávala. Nedělám si totiž iluze, že by se peníze dostaly k pravému majiteli.

  2. Vendy 26. augusta 2012 o 13:05

    Ještě k té paní se ztracenou botkou – bohužel, musím říct, že slovíčko děkuji by ji nezabilo a asi bych v té chvíli pocítila vztek. Jenže, lidi se v poslední době chovají k sobě čím dál hůř.
    Na druhou stranu jsem ráda, že existují lidé, jako jsi ty. To je totiž známka, že svět ještě totálně nezvlčil…

  3. Daniela 26. augusta 2012 o 20:01

    Keby ma jej reakcia nebola nemilo prekvapila, tak to tu nespomeniem. Bola by som rada, keby si dotyčná a jej podobné tento článok prečítali.

  4. Isia 27. augusta 2012 o 15:38

    Mám nepríjemný pocit, že peňaženka sa k majiteľke nevrátila, poprípade bez finančného obnosu. Bez zápisnice si s ňou mohli robiť čo sa im zachce. 😦

    Raz u mňa jedna pani v bývalej práci zabudla peňaženku. Bolo v nej 5000Sk, čo bol podľa mňa slušný obnos. V peňaženke bol vložený občiansky preukaz a tak som chcela pani ešte v ten večer vyhľadať doma. Našťastie sa ona sama po dvoch hodinách vrátila s otázkou, či si u nás náhodou nezabudla peňaženku. Ušetrila mi cestu. Pamätám si, že som vtedy nechápala jej veľkú vďačnosť. Až neskôr mi po jej slovách došlo, že si nebola istá, kde peňaženku nechala a ja som to mohla zatajiť. Na druhý deň mi z vďačnosti doniesla veľkú Študentskú pečať, čím mi osladila nový deň 🙂 .

  5. Daniela 27. augusta 2012 o 16:21

    Ja som predtým nemala skúsenosť so slovenskou políciou, nevedela som, ako to v takom prípade funguje. No hneď, ako sme od tých policajtov odišli, ma prepadol ten pocit, o ktorom som písala. A ja sa v mojich pocitoch väčšinou nemýlim. Teraz, keď už viem, že aj pri náleze robia u nás policajti zápisnicu, som si takmer istá, že rakúski policajti si peňaženku aj s obnosom nechali. Tiež nežijem v ilúziách.

    Prázdnu peňaženku s dokladmi som už tiež raz našla, ale odniesla som ju na vrátnicu podniku, pred ktorým som ju našla v kvetináči. Päť tisíc korún je podľa mňa veľký obnos peňazí, takže pani mala byť prečo vďačná. Nedávno som náhodou klikla na nejaké internetové fórum, kde sa bavili o tom, či je vhodné, ba až potrebné dať nálezcovi aj nálezné. Takže pani bola toho názoru, že áno 🙂

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: