Zrkadlenie

Blog o mojom životnom štýle

Čakávate alebo nechávate čakať?

Poznáte to určite každý. Dohodnete si s niekým stretnutie v určitý čas, prídete na dohodnuté miesto a čakáte. Päť minút, desať , pätnásť a niekedy aj viac. Druhá strana sa na dohodnuté stretnutie dostaví s veľkým meškaním. Buď sa vôbec neunúva ospravedlniť a zdôvodniť meškanie alebo si vymýšľa dôvody, ktoré dôvodmi nie sú. Viem, že sa každému môže stať, že mu do cesty príde niečo neočakávané, no u niektorých ľudí je nedodržiavanie dohodnutého času pravidlom.

To isté sa môže stať, keď si niekoho pozvete na návštevu a tak isto sa niektorí ľudia správajú aj v práci k svojim úlohám. Najhoršie vtedy je, keď aj splnenie vašej pracovnej úlohy je podmienené dochvíľnosťou iných. Zaujímal by ma váš názor, ako si dávate záležať na dodržiavaní príchodu na dohodnuté stretnutia. Ste ten typ ako ja, ktorý je nervózny vtedy, keď ide na stretnutie bez časovej rezervy? Vlastne sa nejedná iba o stretnutia. Tak isto sa pozerám na ľudí, ktorí prichádzajú neskoro do kina, do divadla a na iné podujatia.  Takýchto ľudí veľmi nemusím. Nemôžem ich všetkých hádzať do jedného vreca, lebo nikdy neviem, čo komu vážne prišlo do cesty a začiatočný čas podujatia tým pádom nemohol stihnúť. No je mnoho ľudí takých, ktorí si z presných príchodov nerobia vôbec nič, u ktorých je zásadou chodiť všade neskoro.

Čo si mám myslieť o človeku, s ktorým si dohodnem prvé stretnutie a on ani po dohodnutom  posunutí času na stretnutie včas nepríde? Takého človeka si automaticky zaradím a predpokladám, že sa tak nezodpovedne správa všade. Ten človek si neuvedomuje, že toto bola možno jeho jediná šanca a že ďalšiu už dostať nemusí? Dochvíľnosť je pre mňa znamením rešpektu. Preto prichádzam na stretnutia radšej s časovou rezervou. Čas, ktorý mi zostane do dohodnutého času radšej strávim niekde v blízkosti, než by som na stretnutie mala meškať.  Stalo sa mi viackrát, že ma niekto uháňal, aby sme sa stretli čo najskôr a keď sa nakoniec prispôsobím, na dohodnuté stretnutie prídem v stanovený čas, som nakoniec ja ten človek, ktorý čaká na toho, ktorý navrhol skorší čas stretnutia. Tak to teda nepochopím. Kapitola sama o sebe je nedoržiavanie objednaného času v službách. Kozmetika, pedikúra, kaderníctvo, to sú služby, kam sa objednávame a nemám rada, keď sa na dohodnutý čas nedostanem na rad.

Mrzí ma vždy, keď neprídem na dohodnuté stretnutie načas, je mi to až trápne. Pritom viem, že tých druhých ich neskoré príchody vôbec netrápia. Berú to ako normálny jav. Nemám rada, keď sa niekto pravidelne vyhovára na tolerovateľných 15 minút. Uznám, ale nie aby to bolo pre niekoho pravidlom. Treba si uvedomiť, že aj takými maličkosťami, ako je príchod včas na dohodnuté stretnutie,  vyjadrujeme voči tomu druhému úctu, či neúctu.

Reklamy

22 responses to “Čakávate alebo nechávate čakať?

  1. Daniela 23. augusta 2012 o 9:03

    Tak ja patrím do kategórie “chodím zásadne načas a niekedy aj s predstihom” a keď mi to niekedy nevychádzalo – napr. kvôli kvôli búračke na diaľnici a pod. – mám predsa mobil a oznámim meškanie. Ale mala som kolegošku, ktorá nikdy nevedela prísť načas, ale bola to fajn baba:-)

  2. Jarka 23. augusta 2012 o 9:04

    Taky mě dopaluje nedochvilnost a domluvené časy dodržuji, ovšem můj manžel je v tomto přímo extrém, protože potřebuje být všude dřív s velkou časovou rezervou, až mě někdy rozčiluje a říkám mu, že na tom smluveném místě určitě nestojí píchačky, kde je potřeba zaznamenat čas příchodu. 😀 A navíc, když je někde opravdu o hodně dřív a protistrana se opozdí, není schopen trpělivě čekat, ale je nervózní jak pes!

  3. Alzbeta Sommerbauer 23. augusta 2012 o 10:54

    Mila Danielka, mam problem s prichodom nacas, napriek tomu, ze si cloveka, s ktorym sa mam stretnut vazim, alebo dokonca mam rada.Mobil je obrovska vymozenost, zavolam, aj ked ide tri – styri minuty.Casto som uz nad tym rozmyslala, preco prichadzam aspon s trojminutovym oneskorenim. Mozno je to tym, ze sa cely zivot o niekoho staram a nechcem odist z domu, kym nie je vsetko zabezpecene.Casto sa vraciam, lebo si spomeniem na nieco doleziteho, co som este neurobila.Tolko na vysvetlenie, ze to niekto nerobi naschval, ze je to v jeho povahe, chce vsetko stihat.Mam byvalu spoluziacku, ktora ako Vy, chodi radsej o 15 minut skor.Mna uz vsetci poznaju a mi tych par minut prepacia.Ale mate pravdu, aj ja sa uz snazim polepsit. Nedavno som bola na stretnuti dokonca o 15 minut skor a priatelka, ktora nema mobil, neprisla.Tak som si povedala: – Raz prides skor a ona nepride!Cakala som stvrthodinku.Zavolala som k nim domov na pevnu linku a jej manzel povedal, ze sa jej na ceste k metru zlomil podpätok, musela sa vratit. Spytala som sa, ci mi nemohla zavolat. Vraj volanie na mobil je drahe, vedela, ze zavolam.Tak vtedy to vo mne naozaj vrelo.Mohla zavolat, bola by som na nu cakala.Odbocila som od temy. Ako som uz napisala, mate pravdu..

  4. Daniela 23. augusta 2012 o 11:11

    @ Daniela: Musela som napísať niečo na túto tému, lebo v poslednej dobe ma to poriadne štvalo, že nikde, kde som prišla na dohodnutý, prípadne objednaný čas, tá druhá strana nebola k dispozícii.

  5. Daniela 23. augusta 2012 o 11:18

    Vy ste si pri čítaní tohto môjho posledného príspevku pomysleli na mňa, ako som vám pri mojej návšteve Viedne nezavolala. Ale urobila som tak ihneď po príchode domov, len čo som dala mobil na nabíjačku 🙂 Ja som si totiž neuvedomila, že sa mi pri pokuse urobiť video tak rýchlo vybije mobil. No keby bolo zostalo na tom, že sa stretneme na dohodnutom mieste, určite by ste na mňa neboli čakali :-)))

  6. Daniela 23. augusta 2012 o 11:21

    Ak prídem niekde oveľa skôr ako treba, tak si nájdem vždy nejakú činnosť (samozrejme, že fotenie JJ) v blízkom okolí miesta, kde sa mám stretnúť a na dohodnuté miesto idem až na ten správny čas. Určite sa niekedy stane aj mne, že trošku meškám, ale to je naozaj len zriedkavosť.

  7. Vladimír 23. augusta 2012 o 12:27

    Kto neskoro chodí, asi býva ďaleko 🙂 Alebo je to choroba, ako aj u mňa…

  8. Hanka 23. augusta 2012 o 19:45

    Čekání nesnáším, Danielo, když si něco domluvím, termín dodržím nebo se zavčas telefonicky omluvím. Totéž očekávám od jiných, ale někdo si s tím opravdu neláme hlavu. Nejhorší bývalo, když jsem pro někoho pekla cukroví a dotyčný si pro ně klidně přijel s hodinovým zpožděním, to mě čerti brali!!!

  9. pet 23. augusta 2012 o 21:36

    Na schodzky a stretnutia chodim vzdy presne. Nanajvys pat minut predom. Ludi co su retazovi opozdilci po case ignorujem. Zaujimave na opozdilcoch je to, ze nikdy nezmeskaju lietadlo alebo vlak. Tym davaju najavo, ze vedia byt aj dochvilni, ale len ked je to v ich najvyssom zaujme.

  10. Daniela 23. augusta 2012 o 22:10

    Nuž Vladimír, keďže ťa nepoznám (či možno aj áno, lebo Vladimírov poznám dosť), nemôžem potvrdiť, že je to s tebou tak, ako píšeš 🙂

  11. Daniela 23. augusta 2012 o 22:11

    Hanka, ako vidím, táto téma celkom zaujala. Asi nás je takých, čo čakávame, viac.

  12. Daniela 23. augusta 2012 o 22:13

    Asi to dokážu, aj keď naskakujú za jazdy 🙂

  13. Babeta 23. augusta 2012 o 22:26

    Patřím k lidem, kteří si na své dochvilnosti zakládají.

  14. Daniela 23. augusta 2012 o 23:33

    Páči sa mi to 🙂

  15. GirlSprout 24. augusta 2012 o 5:05

    I hate waiting for people, too. That’s a great idea to bring your camera and take photos while you wait. Neznášam čakanie na ľudí, taky. To je skvelý nápad, aby váš fotoaparát a fotiť na počkanie.

  16. Isia 24. augusta 2012 o 14:28

    Ja od určitej doby chodievam všade načas. Síce dobieham spotená, upachtená a s “vyplazeným jazykom”…dostavím sa všade presne. 🙂 Ešte sa naučiť zorganizovať si čas prípravy a odchodu na stretnutie. To mi trvá už nejaký ten rok a bez pozitívnych výsledkov.

    Ja sa trochu zastanem tých večných “meškačov”, lebo z vlastnej skúsenosti viem, že to nie je o nevážení si človeka, s ktorým sa mám stretnúť. Ide viacmenej o myšlienkové pochody, ktoré sú spôsobené vlastnou pohodlnosťou: “Ale veď mám ešte čas.”. Čas síce mám, ale nejako sa zamotám a potom neviem čo skôr.

  17. Daniela 24. augusta 2012 o 16:11

    To sa cení, ak si človek uvedomí, že robí niečo zle a chce urobiť nápravu 🙂 Tak nech sa darí aj v tom, ako si zorganizovať čas prípravy. Asi budem trošku polemizovať o tom, či to je váženie či neváženie. Možno je to príliš silné slovo, mohla som ho asi nahradiť nejakým iným, ale išlo mi o to, povedať, že ten druhý, ktorý sa nesnaží prísť včas, nemyslí na toho, ktorý tam na neho čaká. A o tej šanci, to som písala o konkrétnom prípade. Z mojej strany ten človek už druhú šancu nedostane. Možno to vyznie odo mňa tvrdo, ale zohralo tam úlohu viacero faktorov. Nechcem, aby z mojich slov vyznelo, že som bezchybná, že sa mi nikdy nepodarilo prísť niekde aj neskoro, ale je to fakt len veľmi zriedkavo a mám z toho potom strašné stresy.

  18. Daniela 24. augusta 2012 o 16:43

    Námet na tento článok vznikol v mojej hlave vtedy, keď som dlho čakala na dohodnuté stretnutie. Preto som si hneď k nemu urobila zopár fotografií.
    Idea for this article arose in my mind when I waited a long time for an appointment. Therefore, I immediately made ​​him some pictures.

  19. VendyW 24. augusta 2012 o 19:26

    Áááá, jak já nesnáším nedochvilnost, už proto, že sama taky chodím jak ty přesně anebo s předstihem. A když se zpozdím o pár minut, nebo vidím že to nestíhám volám a omlouvám se. Což u ostatních jaksi neexistuje. Navím asi je to u nich zřejmě vychováním, protože podle mne tím že přijdu na čas ukazuji, že mi na tom člověku záleží, nebo že si ho vážím, ale pokud neumím přijít včas a ani se neomluvím, je to urážka toho s kým se mám sejít….Jsem schopná tolerovat ještě tak jak se říká alkademickou čtvrthodinku, to je i v rámci etikety, ale víc ani ťuk….

  20. Isia 25. augusta 2012 o 9:58

    Ďakujem! Možno je to zapríčinené aj niečim iným. Človek cíti, či ide o meškanie spôsobené “chaotickou” povahou alebo nedostatočnou vnútornou úctou (mňa výstižnejšie slová nenapadajú) k tomu, s kým sa máme stretnúť. Možno, že vnútorné pohnútky človeka cítime aj keď sú skryté. A preto plne chápem tvoje rozhodnutie. Ja by som ako trest navrhovala zaplatenie aspoň piatich večerí aj s dezertom! 🙂

  21. Daniela 25. augusta 2012 o 10:07

    Keby to bol mužský, možno by som mu taký trest navrhla, aj keď tie dezerty mi vôbec nie sú treba .-)

  22. Daniela 25. augusta 2012 o 10:09

    Ako málo je tých, ktorí sa priznali so svojím nešvárom, že chodia neskoro 🙂 Zdá sa mi, že väčšina mojich návštevníkov je na jednej vlnovej dĺžke so mnou a ďalší sa o to usilujú :-)))) Ani som netušila, že táto téma bude mať takú odozvu. Ďakujem!

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: