Zrkadlenie

Blog o mojom životnom štýle

21. august 1968 v spomienkach

Zaujala ma výzva z Babetinho blogu, do ktorej som sa rozhodla zapojiť. Babeta vo svojom poslednom článku s názvom 21. srpen 1968 vyzýva tých, ktorí zažili tento neslávny deň našich spoločných dejín, aby sa podelili aj s ostatnými so svojimi spomienkami.

Bolo slnečné letné ráno, možno  niečo po ôsmej hodine. V kuchyni bola okrem mňa aj mama, ktorá už pripravovala obed. Ja som bola začítaná do nejakých novín či časopisu. V tom do našej kuchyne vletela moja o skoro desať rokov staršia sesternica.

– Teta, je vojna! Rusi nás obsadili!

Sesternica, ktorá bývala v našom susedstve,  k nám bežala ihneď, len čo tú správu počuli ráno v rádiu. Na tieto dve vety nikdy nezabudnem. Je zaujímavé, že si vôbec nepamätám reakciu mojej mamy a ani na to, čo som v tej chvíli cítila. Ja som sa s touto istou informáciou rozbehla k naším ďalším príbuzným, ktorí bývali o kus ďalej.  Neviem, prečo sme práve v to ráno nemali  zapnuté rádio. Veď to bol u nás bežný zvyk.

Bol to deň, kedy mala moja malá sestra práve svoje druhé  meniny. Ja som mala mať o týždeň 12 rokov. Na detaily toho dňa si veľmi presne nepamätám. Celé to obdobie prvých dní okupácie sa mi javí len v akýchsi bodoch. Často sa vidím na ceste do obchodu, stojím vo fronte pred obchodom a to, ako sme počúvali správy z rádia a z televízie, kým televízia úplne neprestala vysielať. A tiež sa vidím, ako stojím v záhrade, kus ďalej od hlavnej cesty a sledujem dianie na ceste, pritom sa kŕmim slivkami, ktoré si oberám zo stromov, pod ktorými som stála.

V mojej rodnej dedine boli vtedy dva obchody s potravinami a jeden so zmiešaným tovarom, ktorý zahŕňal od papiernictva, cez drogériu, hrnce a iné  domáce potreby širokú škálu tovarov.  Ja som bola častým nákupčíkom už aj predtým a ani po tieto dni nebolo výnimkou, že som niekoľkokrát denne musela ísť niečo do niektorého z tých obchodov nakúpiť. Cestou do obchodu som už stretala v kolónach idúce tanky a obrnené transportéry. Vtedy som ešte nevedela, že tí, ktorí prechádzali hlavným ťahom od Nitry na Topoľčany,  boli maďarskí vojaci, ktorí boli tiež členmi Varšavskej zmluvy.  Nepamätám si ani to,  či som mala zo  stretnutí s vojakmi strach. Asi som ho nemala až do tej chvíle, kedy som stála s otcom a mojím strýkom v našej záhrade, ktorej koniec bol pri hlavnej ceste. Tam sme stáli za bránou z priehľadného pletiva a pozorovali  vojenskú kolónu. Konča záhrady sme mali dva veľké orechy a pod nimi bola uložená použitá očistená tehla z nejakej stavby. Tá tehla je dôležitá pre ďalšie spomienky, ktoré sa spájali s týmto obdobím.

Dvaja muži a ja sme tam teda stáli a strýko si zrazu poriadne odpľul na zem. Jasne dal vojakom najavo, čo si o nich myslí. V tej chvíli jeden z vojakov namieril na nás samopal. Nič viac nestihol, lebo kolóna išla ďalej a výhľad na nás mu už zakryl hustý porast kríkov orgovánu, ktorý tvoril nepriehľadnú ohradu našej záhrady. No v tej chvíli mi nebolo všetko jedno. Veľmi som sa bála. Až natoľko, že táto scéna sa mi po niekoľko rokov opakovala v stále rovnakom sne. Strieľali na mňa vojaci a ja som sa bežala schovať za tú kopu tehly. Ešte po veľa rokov som sa počas nocí budila spotená od strachu vo chvíli, ako som sa schovala za kopu tehly.

O pár dní prišiel prvý september. Časť vojska sa usadila na kopec medzi našou a susednou dedinou. Na prvej hodine výtvarnej výchovy sme dostali za úlohu nakresliť zážitok z prázdnin. Na mojom výkrese boli tanky idúce po hlavnej ceste a na druhej strane cesty boli na múriku plota cintorína napísané slová  – Pokoj ľuďom dobrej vôle. Bol to pohľad, aký sa mi ponúkal z konca našej záhrady.

Niektoré staršie dievky z našej základnej školy  sa so “spriatelenými vojakmi” spriatelili natoľko, že začali za nimi chodiť do lesíka, kde boli umiestnení. Takže niektorí spomínajú na toto obdobie asi úplne ináč, ako spomínam ja.

Reklamy

7 responses to “21. august 1968 v spomienkach

  1. Babeta 21. augusta 2012 o 21:58

    Danielo, moc děkuji za Tvou vzpomínku. Napsala jsi to tak, že jsem se úplně vcítila do atmosféry té chvíle, a o to mi šlo – pochopit.
    Je dobré si takové mezníky v dějinách našich států připomínat, abychom lépe pochopili historii. Nesmažeme nic z toho, co se odehrálo, minulost byla taková, jaká byla.
    Já byla tehdy malé dítě a svět kolem sebe jsem vnímala jen z té lepší stránky. Z dětství si pamatuji spíš to pozitivní, co všední život kolem nás přinášel a nic mi nevadilo. Bylo to jistě ovlivněno i tím, že můj otec byl od mládí zaměstnancem Ministerstva vnitra jako úředník-správce zabavených objektů MV. Naše rodina tedy neměla s tehdy panujícím režimem žádné potíže. Vzpomínám si, že až v období dospívání jsem začala vnímat, že režim, který u nás panuje, je poněkud “zahnívající”. Ale to už se začala atmosféra trochu uvolňovat a tak se mi ani nic nestalo, když jsem v prvním zaměstnání odmítla vstoupit do závodní organizace SSM a později do závodní stranické buňky KSČ. 😀 Jen vedoucí se na mne od té doby nenávistně díval, ale jako mladé, sotva dvacetileté mladé vdané paní mi to bylo srrrrdečně jedno – měla jsem zcela jiné “starosti” a zájmy. 😀 A za 3 roky nato socialismus padl.

  2. Ella 22. augusta 2012 o 0:10

    Danielo kdybych to u tebe necetla tak jsem uplne zapomela ze se to stalo 21 Srpna.Nase vzpominka na tento den neni jako vase,my jsme se vracely z dovolene v Italii a dojeli jsme az do Vidne a tim to skoncilo ,vlaky dal nejely .Viden byla plna lidi jako my .

  3. Natty 22. augusta 2012 o 5:51

    Danielko, přečetla jsem tvojí vzpomínku a vrátila se v čase. Neprožívala jsem v té době nic, co by mě negativně ovlivnilo a nesla si to celý svůj život. Všechno co se dosud stalo, je historie, kterou si každý národ nese a já nepatřím k těm, abych posuzovala jiné. Já soudím svoje chování, svůj život a moje zkušenost ze života je taková, že ti, kteří nyní nejvíc křičí, že bylo to a to…ti byli největší zrádci a jsou jimi dodnes. Otázka je “co je být zrádce”, ale to je na jiné téma. Pěkný a pohodový den.

  4. Daniela 22. augusta 2012 o 7:04

    Takže to bola pre vás príležitosť zostať v zahraničí? Alebo ste emigrovali neskôr?

  5. Daniela 22. augusta 2012 o 7:08

    V tej Babetinej výzve nešlo o to, aby niekto kritizoval vtedajší režim. Chcela len, aby si vtedy žijúci a už aj niečo chápajúci ľudia zaspomínali. Tak som si zaspomínala. No keby bola chcela vyjadrenie k režimu, asi by som bola mala čo povedať, aj keď som mala iba 12 rokov. Na to by som už bola pozerala neskorším pohľadom, pohľadom staršej. A určite by som nepísala žiadne chválospevy.

  6. Ella 22. augusta 2012 o 10:58

    Uz jsme zustalu za hranicema a na zacatku Rijna jsme uz byli tady.

  7. Daniela 22. augusta 2012 o 11:15

    Ďakujem za odpoveď. Takže pozývaciemu listu našich bývalých politikov vďačíš za život v Austrálii 🙂

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: