Zrkadlenie

Blog o mojom životnom štýle

Zlyhala som

Pôvodne som o tom už na tomto blogu písať nechcela. Zamýšľala som, že to napíšem na tom cyklistickom, pretože téma tohto príspevku sa týka mojej včerajšej cyklistiky. Ako som dnes ráno v predošlom článku písala o tom, že som bola na návšteve  brata, teraz napíšem o tom, ako som tú cyklistiku nezvládla.V podstate si z toho veľa nerobím, pretože nie som na sto percent zdravý človek a nerada sa tým pred cudzími ľuďmi ospravedlňujem. No niekedy k tomu príde z dôvodu, že niektorým ľuďom to treba povedať. Hlavne mnohým mužom, ktorí si myslia, že sú cyklistickí preborníci. No tomu včerajšiemu, ktorý mi na niekoľkokilometrovom úseku robil spoločnosť, som to nehovorila. Snažil sa mi prispôsobiť.

Tak teda ako to bolo? Z domu som vyšla asi o desiatej a cestu som si predĺžila o mnohé zastávky s fotografovaním. Pripomínam, že som okrem rannej kávy nič nejedla. Ja viem, chyba. Ale ja som v tomto asi nenapraviteľná. Na hlavu som si nič nevzala, hoci som bicyklovala v tom najhoršom čase. Slnko pražilo, dokonca bolo zo začiatku aj bezvetrie. Po príchode k príbuzným som si dala kávu a zjedla som to, čo som si vzala na cestu. Hlad som cítila už počas cesty, ale kvôli jedlu sa mi nechcelo nikde zastavovať. Stačilo neskutočné množstvo zastávok kvôli foteniu 🙂 Potom sme išli k jazeru, kde som skoro od únavy zaspala. Trošku mi to pomohlo a po piatej hodine som sa vybrala na cestu domov.

Hoci som pri odchode bratovi povedala, že fotoaparát už nevytiahnem, nestalo sa tak. Dokonca som išla kúsok peši vedľa bicykla, pretože som chcela odfotiť jedného vtáka, ktorý v hojnom počte lietal nad vodou a často som ho videla sedieť na kameňoch pri vode. No len čo som zastavila, vytiahla fotoaparát, milý vták mi vždy ufrnkol. Tak som si myslela, že ho prekabátim tým, že pôjdem peši a fotoaparát budem mať pripravený. Verte mi, či neverte, za celý čas, čo som kráčala vedľa bicykla, som nevidela ani jedného vtáčika. Len čo som si sadla na bicykel, už som ich zase videla. Tak som radšej fotenie tohto šedo-bieleho vtáčika s dlhším zobáčikom nakoniec vzdala. No na vode boli aj iné vtáky. Napríklad volavky. Jednu bielu som nechala nepovšimnutú už cestou tam. A to len preto, že som si doma zaumienila, že sa cestou zavesím za skupinku ľudí, aby som nešla sama. Tou skupinkou bola dvojica – muž a žena, hovoriaci nemecky. Lenže som to urobila zbytočne skoro. Stačilo mi niekoho nasledovať až za vodným dielom v Čunove. Títo dvaja ma stihli uštvať už cestou do Čunova. Nakoniec som ich nechala ísť a ja som si vtedy urobila prvú fotozastávku. Potom som ľutovala, že som sa nezastavila pri volavke, ktorá bola tak veľmi blízko, ako som ešte volavku nikdy nevidela.

Takže cestou späť som si to chcela vynahradiť. Práve vo chvíli, keď som objektív fotoaparátu mierila na vtáky vo vode, prešiel okolo mňa v protismere cyklista. Po pár metroch zastavil a  vrátil sa. Keď prišiel na moju úroveň, prihovoril sa mi.  Bol zvedavý, či som fotila nedostavané dielo v Dunakiliti. Nefotila, lebo som ani netušila, kde to je. Tak sa mi ponúkol, že pôjde so mnou a že mi to ukáže. Ihneď som ho upozornila, že ja idem pomaly, nech sa so mnou nezdržiava. Vraj on ide pomaly tiež. Robilo mu chvíľami problém, aby udržal moje osemnásť kilometrové tempo. Ale to nechodievam vždy až tak pomaly, len včera som už na rýchlejšiu jazdu nemala síl.

Tento príspevok píšem aj kvôli otázke Katky z komentára k predošlému článku. Áno, cestu som absolvovala v jeden deň, ale nie celú. Keď som prešla vodné dielo v Čunove a prišla k prvému bufetu na hrádzi, chcela som si urobiť krátku prestávku na občerstvenie. V batožine som mala müssli tyčinku, ktorú som plánovala zjesť a k tomu som si kúpila kofolu. Nakoniec som tyčinku ani nevytiahla, pretože ma v bufete zlákali oškvarkové pagáče. Tie sú tam tak dobré, že som neodolala. Ako som tam sedela, zrazu na mňa prišla triaška. Zostalo mi zima a brušká prstov, ktoré mi počas jazdy stŕpli, sa mi vôbec neuvoľnili, ale bolo to ešte horšie. Zavolala som teda synovi, aby mi pozrel cestovný poriadok autobusu, ktorý chodí na trase Rajka – Bratislava. Syn sa ma spýtal, kde som a ponúkol sa, že  príde pre mňa autom. Takže posledných 16 km cesty som nešliapala na bicykli, ale som sa viezla v aute, kde mi syn musel zapnúť kúrenie, aby som sa trošku zohriala. Ale ani to veľmi nepomohlo. Roztopila som sa až doma po horúcej sprche a po dvoch deci bieleho vína.

Večer som si uvedomila, že som už jednu podobnú cyklistiku absolvovala. Bola som vtedy prvý raz pri Neusiedler See, kedy sme cestu kombinovali s vlakom. Tiež som dostala krízu a na stanicu v Parndorfe som došla z posledných síl. Vlak, ktorým sme plánovali ísť domov, sme zmeškali a ďalší išiel až o dve a pol hodiny. Po celý čas čakania som sa nedokázala zohriať, brušká prstov som mala stŕpnuté. Na ten večer si spomeniem vždy, keď tade prechádzam vlakom.

Takže niekedy ma vyčerpá aj trasa, ktorá vedie po rovinatej rovine. To je aj odpoveď na Katkinu otázku.  Namiesto 72 km som urobila včera iba 58 km a tým som konečne prekročila tohoročných 500 km. Vlani o takomto čase som už mala trikrát toľko. Možno to moje včerajšie zlyhanie spôsobilo horúce slnko, možno nejaké iné okolnosti. Dnes ma dobre bolia kríže a neviem, kedy znovu sadnem na bicykel.

Reklamy

13 responses to “Zlyhala som

  1. Pižlík 16. augusta 2012 o 18:14

    Jestli jsi málo pila a svítilo hodně sluníčko, podle mě jsi dostala úžeh, možná i úpal. Něco podobného se mi stalo před dvěma lety, když jsem jela ve velkém horku asi 70 km. Přijela jsem domů, dostala zimnici, zvracela jsem a pak horečku. To se opakovalo asi 4x. Byl to úpal. Už bych to znova nechtěla zažít.

  2. Daniela 16. augusta 2012 o 18:26

    Cestou tam som vypila jedenapol litrovú fľašu minerálky, potom som vypila asi liter tekutín u brata, cestou domov som mala ďalšiu veľkú fľašu minerálky, no tú som už celú nevypila. Takže nedostatkom tekutín to nemohlo byť. Asi to bolo len z vyčerpania.

  3. Jarka 16. augusta 2012 o 19:01

    Na delší výlety, je asi lépe jezdit ve dvojici, člověk neví, co se může stát za karambol a když je pár kilometrů od domova a sám, může to být hodně složité. Není, mi ale Denilko jasné, co jsi to měla s těmi bříšky prstů, co znamené slovo “stŕpnuté”?!

  4. Daniela 16. augusta 2012 o 19:11

    Jarka, máš pravdu, ale nemám s kým chodiť. Teraz je leto, cyklistická sezóna v plnom prúde, takže by tam dúfam nenechali bez pomoci, keby sa mi niečo stalo. Ale išla som s tým rizikom. To tŕpnutie – ani to vlastne neviem popísať ten pocit. Mám to vždy vtedy, keď mi je chladno a brušká prstov mám ako keby som v nich nemala vôbec cit. Je to dosť nepríjemný pocit. Pri bicyklovaní mi tŕpnu prsty na rukách, ale tie brušká, to je úplne iný pocit.

  5. Katka 16. augusta 2012 o 22:45

    Ach, Danielo, mám ti psát,co všechno bylo špatně, byť jsi zvyklá moc nejíst? Nemám. Ty to sama víš. Tak jen to, že kdybych já nejedla, umřela bych na 20. kilometru. Zítra máme jet na cyklovýlet s kamarádem, který si nechal doporučit trasu a myslel, že se na to koukne na netu a pak už to bez mapy ujedeme. Blázen. MUSÍ sehnat mapu, jinak nejedu nikam.
    Kolem Dunaje je to moc hezké, i když po rovině 🙂

  6. Daniela 16. augusta 2012 o 23:02

    Akú mapu potrebuješ? Možno takú doma mám 🙂 ja chodím začiatkom roka na veľtrh cestovného ruchu, ktorý býva u nás v Bratislave a odtiaľ si nosím cyklistické mapy. Už ich mám peknú zbierku. Len keby som aj podľa nich niekde jazdila 😦

  7. Miloš 17. augusta 2012 o 6:49

    Danielo, myslím, že než udržovat 4 blogy, je lepší mít jeden a rozčlenit ho do různorodých rubrik, každý si najde to, co ho zajímá.

  8. Pet 17. augusta 2012 o 16:30

    Vcera bolo riadne teplo a bez pokryvky hlavy mi to vychadza na upal. Nejaku vedu z toho nerob, pouc sa a zajtra sadni na bicykel zase. Je to najlepsia metoda na liecenie tychto neduhov. Sulianske jazero je pod jazerom Vojka alebo je to pod Kyselicou zo samorinskej strany? Je to tiez tak zastavane ako Vojka.

  9. Daniela 17. augusta 2012 o 21:12

    Šulianske jazero je približne dva kilometre za Vojkanským, na tej istej strane ako je Vojka, nie ako Kyselica. Sú tam tiež chaty, ale nie je ohradené, ako je teraz ohradené Vojkanské. Teda je prístupné hocikomu, nie iba vyvoleným 🙂 Zopár fotografií mám tu: http://mimiajejsvet.blogspot.sk/2012/05/nahla-zmena-pocasia.html

  10. Daniela 18. augusta 2012 o 7:23

    Mám na to iný názor, ale každý má právo vysloviť ten vlastný. Myslela som, že sa dozviem aj niečo k článku 🙂

  11. Pet 18. augusta 2012 o 23:09

    Dnes sme tam boli. Pekne jazero. Tie stavby okolo su povolene? Mne sa zdalo, ze niekto flakne na pozemok najprv karavan, potom maringotku, potom postavi chatku a nakoniec chalupu. Sranda, ze je to velke ako dedina a nema to ani nazov. V bufete sme sa pytali komu to patri a nevedeli odpovedat.

  12. Daniela 18. augusta 2012 o 23:16

    Stavby su povolené na pozemkoch urbariátu Rohovce a asi aj Šulany (zdá sa mi, že ich majú prenajaté na 99 rokov), tak ako aj pozemky pri Vojkanskom jazere patrili urbariátom. Informácie nájdeš tu:
    http://sulianskejazero.yweb.sk/chaty.html

    Meno to má, len tabule tam nie sú.

  13. Pet 19. augusta 2012 o 22:49

    Dik za odpoved.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: