Zrkadlenie

Blog o mojom životnom štýle

Škoda, že sa o svojej životnej ceste rozhodujeme vo veku, keď je pre nás najdôležitejšia cestička vo vlasoch

Túto myšlienku som nepoznala, stretla som sa s ňou iba nedávno.  V tom momente som okamžite vedela, načo ju použijem. Vedela som, že to bude názov môjho ďalšieho článku na blogu. Článku o tom, či som si vybrala správne povolanie. Pamätáte sa ešte na čas, keď ste boli v deviatej triede, niektorí dokonca v ôsmej a mali ste sa rozhodnúť, kam s prihláškou na ďalšie štúdium? Mali ste natoľko vyhranené názory, záľuby, že ste sa vedeli rozhodnúť správne? 

Ja už mám do týchto dôb dobre  ďaleko, preto sa mi už ťažšie spomína, ale viem, že s tým, na ktorú strednú školu si mám podať prihlášku, mi pomohla mama. Že to bola ekonomická škola, to by až tak divné nebolo, ale že mi navrhla práve tú, na ktorej som potom štyri roky študovala, to je už čudnejšie, pretože to nebola škola v našom okresnom meste, ani v krajskom, ale v hlavnom meste.  Táto škola bola zameraná na ekonomiku zahraničného obchodu.

Nie celá, to som vtedy tiež nevedela. Takže táto moja škola mala v každom ročníku aj triedy, ktoré boli zamerané na ekonomiku zahraničného obchodu. Nakoniec ma štúdium celkom bavilo a určite bolo menej náročné, ako to, s ktorým som máličko v deviatke koketovala. Vtedy som totiž uvažovala aj o tom, že by som skúsila štúdium klavíra na konzervatóriu. Moja učiteľka klavíra mala asi viac súdnosti ako ja, keď som jej o týchto mojich úvahách povedala, tak ma od tejto školy odhovorila. Mala som jej to vraj povedať skôr, bola by ma v posledných ročníkoch viac pripravovala na túto školu.

Keďže som sa na vysokú, kde som chcela pokračovať v začatej špecializácii, nedostala ani dva roky po sebe, strednou školou som nakoniec moje životné štúdiá ukončila. Pracovala som v podniku zahraničného obchodu a práca v ňom ma bavila a naozaj ma napĺňala. Asi urobilo veľa aj to, že som dlhé roky pracovala so zaujímavou komoditou, s nábytkom. V tomto obore som spolu s dvomi materskými dovolenkami pracovala dvadsať rokov, posledné roky to už bolo vo firme, ktorá bola zameraná na import poľnohospodárskych strojov. Tu by mi bolo trošku pomohlo aj vzdelanie zamerané na poľnohospodárstvo. Traktor od sejačky som dokázala rozlíšiť, no horšie to už bolo s rôznymi podmietačmi, rozmetadlami, pluhmi, ale nakoniec som sa naučila rozlišovať aj množstvo poľnohospodárskych strojov. Veľmi tomu pomohli moje služobné cesty k výrobcom týchto strojov. Ešte dnes sa poteším, keď zbadám niekde na poli mne známu značku a jej stroje. Na krátke obdobia som skúsila prácu aj s inými komoditami. Jedna bola zaujímavá – okuliare, no tie ďalšie vôbec. Jedna z nich mi  bola až odporná. Aby ste vedeli, boli to káble. Ayky, cyky a už ani neviem aké.

Keď som odchádzala zo zamestnania z  importnej firmy, ktorá sa z nášho mesta sťahovala na vidiek a po čase aj zo Slovenska, už som si prácu v podniku, ktorý by bol zameraný na zahraničnoobchodnú činnosť, nenašla. Nakoniec som zakotvila na mieste, o ktorom som vždy dovtedy hovorila, že NIKDY. Tu sa potvrdilo to známe  “nikdy nehovor nikdy”. Aj keď som dovtedy ani len neprivoňala k práci v banke,  asi som tušila, prečo ma to tam nikdy nelákalo. Ďalších štrnásť rokov som v práci odtrpela. Nezáživná práca, práca, ktorá si nevyžadovala žiadnu kreativitu, navyše čisto ženský kolektív, v akom som nikdy dovtedy nerobila.  Jedným slovom – katastrofa. Nikdy viac! ( znova som použila NIKDY, verím, že tentokrát to už tak naozaj bude).

Vtedy som sa začala zamýšľať nad tým, či som urobila správne, že som išla na ekonomickú.  Až vtedy som začala uvažovať aj nad tým, či som urobila dobre, keď som odmietla otcovu radu, aby som po strednej išla študovať na vysokú školu poľnohospodársku. Juj, vtedy som o tom nechcela ani počuť.  Ale prečo? Prečo som sa aspoň nepozrela, na akých fakultách tá škola ponúka štúdium?  Odpoveď je veľmi jednoduchá. Do školy v Bratislave prijali môjho priateľa a to bol dôvod, prečo som nemohla uvažovať o škole v Nitre, keď som chcela zostať v Bratislave. Veľakrát som sa pýtala samej seba, či by som nebola urobila lepšie, keby som si bola vybrala napríklad fakultu záhradníctva a krajinnej architektúry, či ako sa vtedy tá špecializácia volala. Určite viem, že by ma to tiež napĺňalo. Hlavne v posledných rokoch som si uvedomila, že táto práca by ma bavila určite viac ako tá, ktorej som venovala posledné roky ako zamestnanec banky.

Ako ste na tom vy? Našli ste sa v tej profesii, ktorú ste študovali? Robíte v nej? Či ste v nej nikdy nerobili? Dnes je totiž veľa takých mladých ľudí,  ktorí študujú na školách, o ktorých vedia, že to, čo na nich vyštudujú,  nikdy v živote robiť nebudú. Ide im len o to, aby mali papier z vysokej školy. Tento spôsob rozmýšľania sa mi nepáči. Nakoniec, veď ako by to tu aj vyzeralo, keby bol pomaly každý druhý psychológ alebo mediálny komunikátor? Či ako sa volá profesia, ktorá sa na dnes najobľúbenejšom odbore študuje? Nakoniec som mala aj sama to šťastie spoznať v mojej praxi ľudí, ktorí robili úplne niečo iné, ako študovali. Síce sa mechanicky  naučili svoju prácu urobiť, do písacieho stroja ďobali ako ďateľ všetkými jedenástimi (rozumej dvomi prstami), ale častokrát netušili,  prečo niečo robia tak, ako robia. Veď čo si mám myslieť o človeku, ktorý robí v banke  na oddelení zahraničných platieb a za roky praxe sa nenaučí anglicky vysloviť názov banky, do ktorej denne posiela platby? National nie je pre neho nash-nuhl ale NATYONAL,  čo si mám myslieť o človeku, ktorý denne pracuje s platbami cez internet a nevie, že využíva “houm baenking”, pre neho je to stále HOMEBANKING, ktorý nedokáže zosmoliť jeden krátky obchodný list.  Nuž, to je aj o tom, že v niektorých zamestnaniach sú dôležitejšie iné prednosti zamestnancov ako ich vzdelanie, ale to by už bol článok o inom.

Reklamy

2 responses to “Škoda, že sa o svojej životnej ceste rozhodujeme vo veku, keď je pre nás najdôležitejšia cestička vo vlasoch

  1. Jarka 30. júna 2012 o 9:06

    Myslím, že o tom, jakou cestou se vydají děti po ukončení školy, převážně rozhodují rodiče, protože v patnácti opravdu jen málokdo ví, co vlastně chce dělat. Já jsem po základce dělala přijímačky na zdravotní školu, ale protože tenkrát chtěli na zdrávku snad všechny holky v republice, pro velký počet uchazečů, jsem nebyla přijatá. Přijímačky jsem ale udělala a proto jsem zvolila jinou volnou školu, kterou byla Zemědělská. Podle toho rozdílu zaměření, je jasně vidět, že mi bylo úplně jedno, kde budu studovat, důležité pro mě bylo jen to, mít maturitní vysvědčení. V zemědělství jsem nikdy nepracovala, ale léta jsem proseděla v kanceláři. Až v samém závěru, své pracovní kariéry jsem se živila rukama v továrně na směny a už vždycky budu na toto období vzpomínat, jako na to nejbáječnější co se mi mohlo stát. Měli jsme skvělý kolektiv, já měla čistou hlavu a do práce jsem se každý den těšila. 😉

  2. Daniela 30. júna 2012 o 11:50

    Vidíš Jarka, nad tým som sa nikdy nezamýšľala, kam by viedli moje kroky v prípade, že by som sa na tú vybranú školu nedostala. Možno by som rozmýšľala rovnako ako ty, že by som išla na hociktorú školu, len aby som mala maturitu. Teraz to už nemá ani zmysel rozoberať, no tá záhradnícka, na ktorú by som išla dnes, by to vtedy určite nebola. Ty si ten lepší prípad, keď si išla do kancelárie z poľnohospodárskej školy. Veď aj tento obor potrebuje kancelárske sily. No iné by to bolo v tom prípade, keby si vyštudovala zdravotnú sestru a išla by si pracovať napr. do banky. Aj také poznám. Najčudnejšie ale na všetkom je to, že do tej konkrétnej banky sa hlásil o miesto aj jeden môj dobre známy s ekonomickým vzdelaním, no jeho tam neprijali. Detská sestra im vyhovovala viac.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: