Zrkadlenie

Blog o mojom životnom štýle

Príroda nám zase ukázala, kto je tu pánom

Bolo to v piatok ráno okolo siedmej hodiny nášho času, keď som sa o tom dozvedela z televíznych správ. Keď som videla zábery z helikoptéry, ktoré snímali valiace sa vlny tsunami na japonské mestá a dediny. Predchádzalo tomu zemetrasenie o sile 8,9 stupňov Richterovej stupnice s epicentrom  v mori pri japonskom pobreží. Voda brala so sebou všetko. Lode z mora sa ocitli na pevnine uprostred miest, domy padali ako zápalkové krabičky, po cestách išli autá a zvrchu bolo vidieť, ako sa postupne dostávajú do pasce. Zo všetkých strán sa na ne valili vlny,  ktoré vraj na mori mali rýchlosť viac ako 800 km za hodinu. Uvedomila som si, že to je predsa rýchlosť lietadla. Bralo to vlaky, voda zaliala letisko, odniesla menšie lietadlá. Jedným slovom, pozerala som sa na katastrofu obrovitánskych rozmerov.

Zámerne nevyhľadávam správy a fotografie z tohto nešťastia, no i tak sa tomu človek nevyhne. Na niektorých fotografiách sú ľudia. Snažila som sa im čítať z tvárí, čo prežívajú, ako sa asi v týchto chvíľach cítia. Ale ja v tých tvárach nevidím žiadne utrpenie, bolesť, hrôzu, ako by som očakávala. Tí ľudia sa tvária tak, ako keby sa tam nič nestalo. Na jednej z fotografií sú dokonca mladí ľudia, ktorí sa smejú. Je to možné? Súvisí to s ich psychickou prípravou?

Vraj si Japonci uvedomujú, kde žijú, na akom podloží je ich ostrov. Vraj sú na to stále pripravovaní, že k zemetraseniu môže prísť a ono tam k nemu aj často prichádza. Ale to, čo sa stalo v uplynulých dňoch, také čosi asi ťažko predvídali. Veľmi by som chcela vedieť, čo tam tí ľudia teraz pociťujú. Predstavujem si skupiny japonských turistov, ktorých je v posledných rokoch veľmi často vidieť aj v našom meste. Rozmýšľam, koľkí z nich, ktorí napríklad prešli po ulici vedľa mňa, dnes ešte žijú. Koľkí sa stali obeťami tejto prírodnej katastrofy? Koľkí z nich prišli o domov, o prácu, o svojich blízkych? A je mi ich strašne, strašne ľúto. Aj keď som nikdy v Japonsku nebola, nemám tam nikoho známeho, veľmi s nimi cítim. Stala sa tragédia svetového meradla. Príroda nám zase ukázala, že je silnejšia, že sme proti nej maličkí a bezmocní.

http://www.totallycoolpix.com

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: