Zrkadlenie

Blog o mojom životnom štýle

Prvý raz do Londýna – časť prvá

Všetko začalo ešte niekedy v polovici decembra minulého roku, keď mi do mailovej schránky prišla pošta od jednej leteckej spoločnosti s oznamom o akcii “Letíte dvaja, platí jeden”. Vtedy ma napadlo, čo keby sme si so sestrou urobili letecký výlet do Londýna. Sestra súhlasila, tak som začala hľadať termín. Po menších problémoch s úhradou našich leteniek, ktoré nám pomohla vyriešiť Naďka na Cypre, sme dostali potvrdenie o rezervácii na termín 21. – 25. marca 2009.

Tri mesiace prešli veľmi rýchlo a nastal deň D. V sobotu o dvanástej nám odlietalo lietadlo z bratislaveského letiska. Dve hodiny pred plánovaným odletom sme sa so sestrou stretli na letisku, odbavili nás a čakali sme, kedy odletíme. Let prebehol  bez problémov. Aby sme si uvedomili, že letíme do anglicky hovoriaceho sveta, už pilot v lietadle komunikoval s pasažiermi iba v tomto jazyku. Trošku nás to prekvapilo, keďže v lietadle bolo určite viac ako 90 % pasažierov slovenskej národnosti.

Let uplynul v pohode a po dvoch hodinách sme vystupovali z lietadla na malom letisku v Lutone. Asi po pol hodine sme so sestrou stáli pred halou letiska a rozhliadali sme sa, kde stojí autobus spoločnosti Green Line do Londýna. Tu som musela vyskúšať prvý raz moje “hmm znalosti anglického jazyka” . Vypýtala som si dva spiatočné lístky, lebo sme mali zistené, že takto to vyjde lacnejšie.  O pár minút sa autobus pohol smerom do Londýna a my sme si spoza okien mohli pozerať anglickú krajinu. V duchu som ďakovala sestre, že venovala príprave nášho výletu veľa času a na internete zistila maximum informácií. Asi po hodine sme už vystupovali neďaleko veľkej londýnskej stanice Viktória z autobusu a bola pred nami ďalšia úloha, nájsť hotel, kde sme mali zarezervované ubytovanie. Ani to sestra nenechala na náhodu a pomocou jedného internetového programu mala cestu k hotelu prejdenú niekoľkokrát virtuálne. Bez problémov sme hotel našli. Sestru som nechala na chodníku pred hotelom aj s batožinou a ja som sa išla spýtať dnu, či sme na správnom mieste a či naše  rezervácie naozaj platia. To, že sme na správnom mieste, som sa dozvedela ihneď, ale mladý muž na recepcii ma privítal s tým, že majú problémy s izbami a že nás v prvú noc ubytujú každú zvlášť a nie v jednej dvojposteľovej izbe. Ja som teda vyšla von pred hotel a sestre som povedala, že sme na správnom mieste, že môže aj s kufrom vojsť dnu. Až keď sme sa tam dotrepali aj s kufrom, mladý muž nám oznámil, že tie izby nie sú v tom hoteli, ale v inom, ktorý je pár metrov od tohto, museli sme prejsť cez ulicu. Tak sme sa zase vytrepali aj s kufrom von a po pár metroch sme našli  ten ďalší hotel.IMGP4647

Tu nám znovu pán na recepcii oznámil, že jednu noc prespíme v jednotkách izbách, pretože nemajú voľnú izbu, ktoru nám pred časom potvrdili. Myslela som si, že jednu noc to nejako zvládneme, aj keď sme mali veci zbalené v jednej spoločnej batožine. Večer sme si museli podeliť zubnú pastu aj sprchový gél. O tom, aké izby nás čakali, radšej písať nebudem. Tá moja, ktorá bola o dve poschodia nižšie, ako sestrina, bola tak malá, že som si v nej horko-ťažko rozložila a otvorila kufor. Bola som z toho mierne zhrozená. Kúpelňa – priestor s maličkým sprchovým kútom, malým umývadlom a WC – bol od spacej časti oddelený len záclonou, aká sa používa na okná. Potom sme vyšli o dve poschodia vyššie a prišli sme do oveľa väčšej sestrinej izby, ktorá mala kúpelňu za normálnymi dverami. Ale aby som sa nevenovala príliš veľa nášmu hotelu, už napíšem o ňom len toľko, že druhú noc sme dostali spoločnú izbu v podkroví, s maličkým oknom, no výhľad celkom potešil, pretože sme videli strechy londýnskych domov a v diali Londýnske oko. Každé ráno sme si dali tie isté raňajky a už len jedna vec, čo sa hotela týka, mňa tam v noci doštípali nejaké zvieratká….Ešte dnes mám na ruke a na nohe červené fľaky a chrasty. K tomu sa vyjadrím len toľko, že som už bola v rôznych krajinách, kde by som také čosi očakávala, no táto skutočnosť ma šokovala  vo vyspelom anglickom Londýne. Nuž, ale asi aj to sa stáva, keď hotely v tejto štvrti patrili indickým majiteľom.

Keď sme už mali ubytovanie za sebu, tak sme sa vybrali do ulíc, aby sme zistili, čo všetko je v okolí a odkiaľ nám ráno na druhý deň pôjde autobus do Windsoru. Nástupište na stanici Viktória sme našli bez problémov, zistila som aj to, že si lístky môžeme zase kúpiť u vodiča autobusu. Potom sme sa podľa mapy vybrali na jedno z najviac navštevovaných miest v Londýne, čo je podľa mňa Buckingham palace. A tu nastalo moje prvé veľké prekvapenie. Mala som predstavu, že sa tu pred palácom tlačia davy turistov a návštevníkov mesta, no keď sme sem prišli my, bolo tu len zopár ľudí. Pofotili sme palác, námestie a vošli sme potom do prvého z viacerých londýnskych parkov, do Green garden. Nádhera. Krásna zelená trávička a voči tejto nádhernej zelenej kontrastne pôsobili rozkvitnuté žlté a biele narcisy. Ešte som toľko narcisov pokope nikdy nevidela. Prešli sme záhradou naprieč a potom sme sa inou cestou vybrali naspäť do nášho hotela. Navečerali sme sa, urobili večernú očistu a po prvom dni sme si ľahli skôr spať, pretože nás na druhý deň čakala cesta do neďalekého Windsoru, kde sme sa mali stretnúť s mojou kamarátkou Evou, ktorá robí v Londýne operku svojim dvom vnučkám.

Reklamy

3 responses to “Prvý raz do Londýna – časť prvá

  1. Katarína 31. marca 2009 o 20:18

    Dani, dúfam, že tie trápenia s ubytovaním boli jediné negatívum a že si si to užila….Som prekvapená, lebo ja som bola cez víkend na konferencii učiteľov v Kysuckom N.Meste a z ubytovania som teda tiež nebola nadšená…ale to je U NÁS…

  2. ღ Daniela 31. marca 2009 o 20:50

    Škoda, že nemôžem porovnať. Ja som po tejto skúsenosti v Londýne povedala, že také ubytovacie služby by sa u nás v žiadnom prípade nemohli poskytovať. Nerobila som si dopredu žiadne ilúzie, pretože na to, že sme bývali v centre mesta, mali sme izbu s vlastným sociálnym zariadením, s raňajkami a ani nie za horibilnú sumu. Na londýnske pomery výhodné ubytovanie. Všetko ostatné prebehlo v Londýne v poriadku, postupne napíšem. Nejako rýchlo mi letí čas a nič nestíham.

  3. Eva 31. marca 2009 o 21:32

    No super! Darmo hovorím a mám vyskúšané, že najlepšie bývanie je v stane. V Londýne a v tomto čase ale asi nie! Mali ste to dobre naplánované!

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: